Milosť prítomného okamihu

Od stredy sú už školáčka aj so škôlkárom zdolaní prvým jesenným vírusom na domácej liečbe.

Odpadol na chvíľu ranný zhon a plač sprevádzajúci našu cestu s najmenším do škôlky.
Pribudol košík s liekmi, sprejmi do nosa a vreckovkami všade po ruke.

Víkend je v polovici a zdravotný stav dietok, zdá sa, smeruje k lepším zajtrajškom.
Víkend je v polovici a mne sa zdá, že z liečiacich sa potomkov na mňa preskočilo zrejme niečo úplne iné než detská bezstarostnosť, takže vreckovky a sprej do nosa sa presunuli na môj nočný stolík...

Napriek všetkému, moja vrodená jasavosť nad aktuálne prežívaným ročným obdobím mi nedovolí upadať do dlhšie trvajúceho smútku či nechuti prežívať to, čo sa mi ponúka tu a teraz:)
Zbožňujem jeseň, načo to tajiť? Páči sa mi prežívať ju a nedať sa zmátožiť letákmi obchodných reťazcov, v ktorých sa už tento týždeň začali objavovať mikulášske balíčky a podobný vianočný sortiment.
"Keďže minulosť nám už nepatrí a budúcnosť je ešte neznáma, je prítomnosť naším jediným bohatstvom", píše Victor Sion vo svojej Milosti prítomného okamihu a ja sa nadchýnam, že to vnímame podobne:)
(I keď tuším, že on na to prišiel o nejaký ten deň skôr ako ja:)

Ďalšia vec, čo mi je blízka, sú staré známe veci okorenené štipkou vtipného inovátorstva, podobne ako rozprávka Jozefa Pavloviča - Jeseň

Je jeseň. Družstevníci kopú zemiaky. Iba dedko, babka, vnučka, pes a mačka ťahajú repu.
Nie a nie ju dostať von, lebo repu drží zospodu krt, krtica a krtíčence. Nechcú, aby im dakto urobil do komory dieru.
Ešte šťastie, že sa tu naďabila myš. Zaryla sa do zeme a prehryzla na repe chvostík. Krt, krtica a krtíčence popadali do zaváranín a dedko, babka, vnučka, pes a mačka na zem.
Keď povstávali, dedko si spomenul, že sa musí prezuť. Jednu čižmu si stiahol poľahky, ale s druhou ani hnúť. Pomáha mu babka, vnučka, pes i mačka. Ale čižma ani čo by k nohe prirástla.
A v tom znovu pricupkala myš. Zbadala na čižme dieru, šuchla sa do nej a pošteklila dedka na päte. Dedko mykol nohou, čižma sa zošuchla a babka, vnučka, pes a mačka popadali na zem.
Keď sa podvíhali, dedko vraví: "Moji milí, je jeseň, poďme púšťať šarkana!"
Aby šarkan neuletel, drží ho dedko. Aby šarkan neuletel aj s dedkom, drží ho babka. Aby šarkan neuletel s dedkom aj babkou, drží ho vnučka. Aby šarkan neuletel s dedkom, babkou aj vnučkou, drží ho pes. Aby šarkan neuletel s dedkom, babkou, vnučkou aj psom, drží ho mačka.
A čo myš? Šarkan je pre ňu veľmi veľké zviera. Stojí bokom za potokom a púšťa si netopiera.

Doplnené skvelými ilustráciami Jána Dresslera tá rozprávka nemá chybu:)

Napriek nádherným jesenným dekoráciám a aranžmá na mnohých blogoch, prežívam to, čo mám tak rada - s ohľadom na zdravotné a iné okolnosti - aspoň v malom.
Pôvodne košík z kúpených hríbov a kameň, oba šmrcnuté dekupážou, väčšina našej tohtoročnej chabej tekvičkovej úrody a nosorožtek, chrobák, ktorého sme našli na jednej z našich prechádzok v takejto "skamenelej" forme:) Videla som ho prvýkrát v živote. Keď bude lepší foťák po ruke cvaknem vám ho aj zblízka:)

Všetko zlé, je na niečo dobré. Foťák máme stále v oprave, tak som hľadala jesenne ladený motív na nete až kým ma manžel nenasmeroval na úžasne snivé obrázky Jeanette Woitzik.
Tento som si dočasne požičala ako pozadie na PC.