Chytila ma za pačesy...

... a už ma nepustila.
Technika pergamano.

Okukávala som ju už vyše roka na kadejakých stránkach, ale pustila som sa do nej až koncom mája.
V skratke o čo ide:
Základným materiálom pri pergamanovaní je pauzovací papier, na ktorý si predkresľujeme predlohu bielym perom.
V ďalšom leveli túto predlohu pretláčame z rubovej strany na mäkšej podložke tupým predmetom, existujú na to najrôznejšie profi pretláčadlá - u mňa štrikovacia ihlica č.3:)

Na tomto stupni som sa vo svojich začiatkoch chvíľku zdržala:)

Majstri sa snažia aj vypichovávať časti obrázka špendlíkom, ihlou alebo špeciálnymi vypichovacími perami. (Moje špeci pero mi vyrobil mužík vsadením špendlíka do akejsi kovovej súčiastky).

A hoci sa zatiaľ cítim na úrovni majstrovho pomocníka:), je zo mňa po pár mesiacoch pergamaniačka telom aj dušou.

Ponúkam zopár mojich výtvorov

Pôvodne predloha pre paličkovanú čipku

Frčím s dobou, môj pokus o 3D:)

Pre sesternicinho Peťka, ktorý je na svete už tretí deň:)

Niečo pre knihomoľky

"Ale vždyť to je, to jsou svatební":))

Ešte čerstvá, len dnes dokončená

Navnadila som vás a pridáte sa?:)

Pšeničné soirée

Horúce leto je pre mňa obdobím útlmu. Som v udržiavacom režime rovnako ako naša záhrada a obe máme v tomto čase rovnakú prioritu – prežiť bez vypálenia (ja viac vnútorného, záhrada samozrejme vonkajšieho:).
Aj preto sa v exteriéri snažím pohybovať najmä v ranných a večerných hodinách.
Podobne ako v nedeľu, keď sme si podvečer vybehli s rodinkou trochu do prírody.

Keďže zvedavým očiam nášho Jakuba neunikne nič čo má motor, vedeli sme, že žatva, pri ktorej kombajn či traktor nesmú chýbať, je v plnom prúde.

Napriek tomu sme natrafili na pole, ktorého sa ešte koleso žiadneho zo spomínaných nedotklo, a klasy pšenice sa na ňom lenivo pohojdávali v miernulinkom vánku s prísľubom budúcej chuti chlebíka.

Pšenicu husto lemovali malé kamilkové slniečka:)

Môj včerajší večer si opäť pripísal prívlastok - pšeničný a naše vchodové dvere sa už hrdia novým venčekom.

Ani schránku som neobišla.


A malé pšeničné aranžmá na chodbe.

Je utorok večer, ja dopisujem svoj pšeničný blog a tým ukončujem moje trojdňové pšeničné soirée:)

O prvej a poslednej, o smutnej konvičke a o čerešňových náušničkách z višní

Po výdatných dažďoch nám čerešňa, ktorá plne obsypaná kvietkami robila zátišie nášmu prvomájovému bozku, dnes ponúkla svoju prvú čerešňu. A zároveň poslednú.

Zo všetkých kvietkov zostala len táto jediná.

Deti vraveli, že bola super:)

Konvička, ktorú som pri jednej návšteve ufajsla našim ešte minulý rok a hodila ju dekupážou do čerešňového šatu, sa tak plného bruška nedočkala...

My sme však konvičkinmu smútku odolali a čerešňové náušničky sme si flexibilne vyrobili z višní.

Nosia sa výborne a ešte lepšie chutia:)

Skutočný príbeh o princeznej a žabe

Krátko na to, ako sa na jar objavila v našich kinách ďalšia Disneyovka Princezná a žaba, nastalo obdobie dažďov, ktoré, mám pocit, s menšími prestávkami trvá až do dnes. A zdá sa, že stále nekončí.

Následkom toho sú, mimo iného, žabky rôznych veľkostí a najrôznejších zemito-zelených odtieňov v našej záhrade. O tom, že ich je požehnané množstvo, svedčia každodenné viachlasné koncerty s výkonmi, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani slávny ruský spevácky zbor Alexandrovci.

Príbeh o princeznej a žabiakovi, ktorý sa bozkom princeznej zmenil na princa je notoricky známy. Ja vám ponúkam jeho "skutočnejšiu" verziu.

Žila v jednej zemi krásna, múdra a emancipovaná princezná. Keď raz sedela vo svojej nádhernej záhrade na brehu potoka, vyskočila z potoka žaba a ...

... povedala jej: "Som princ zakliaty zlým čarodejníkom. Stačil by jediný tvoj bozk, aby som sa znova premenil na krásneho, urasteného a elegantného muža.

Potom sa môžeme vziať a žiť šťastne v tvojom zámku s mojou matkou. Budeš ma môcť milovať, pripravovať mi jedlo, prať moje košele a rodiť moje deti. Budeme veľmi šťastní."

V ten istý večer si princezná pri vychutnávaní ľahko osmažených žabích stehienok vo vínovej omáčke pomyslela: "No to si uhádol, blbečku...".

Snáď vás táto obnovená verzia naladila na príjemné prežitie víkendu a aj keď som sa pri jeho čítaní sama dobre pobavila, romantička vo mne sa hlási stále k tomu pôvodnému scenáru, presne tak, ako som to spravila aj pred takmer 7mimi rokmi v náš deň "D":)

Ako som takmer zmeškala žatvu

Keď som na jar s obdivom hľadela na svoju záhradnú radosť aj pýchu, teda na štyri levanduľové kríčky, do akej nádhery sa rozrástli od minulého roku, povedala som si: to bude žatva:)

Všetky levanduľomilky však asi vedia, že ak si ju chcú nasušiť na kytičky či iné prípadné dotvoreníčko, treba ju ostrihať v momente, keď sú púčiky tesne pred otvorením. Ak sa strihá po rozkvitnutí kvietkov, tieto pri sušení veľmi rýchlo opadávajú.

A tak som striehla.

Počasie nebolo príliš vľúdne ani k ľuďom, takže aj levanduľky si dávali na čas.

Po dažďoch a ochladení nás horúčavy s 30° teplotami prekvapili zo dňa na deň. A keď ma v nose pošteklila typická vôňa hlavnej hrdinky tohto príbehu:), bolo mi jasné, že som deň D prešvihla...

Kým som s chvatom šmátrala po nožniciach v snahe zachrániť čo sa ešte dá, na sladkom nektári si už labužnícky pochutnávali všetky možné bzukotavce.

A tu je moja zachránená úroda...


Kytičky pripravené na sušenie a venček na kuchynské okno.


Sušenie a spálňové zákutie pre potešenie v jednom


Ovenčené kuchynské okno

Malá poznámočka na záver: ako som sa dnes dozvedela u Marti, levanduľu možno za istým účelom zbierať aj po rozkvitnutí. Že by som to vyskúšala?

Dôvod, prečo sa asi nikdy nenaučím plávať...

... je môj strach z vody.

V súvislosti s prvým meganegatívnym zážitkom sa mi vynára obraz z plaveckého výcviku v škôlke. Ako dnes vidím nad sebou sedaciu časť mojej učiteľky v plavkách, na ktorú som pozerala celý čas, kým sa mi s trepotaním všetkých častí tela nepodarilo dostať nad hladinu. Plavecký výcvik skončil, plávať som sa nenaučila.
Môj strach z vody pretrváva dodnes. Neviem a netvrdím, že je to len oným zážitkom zo škôlky.
Ale vďaka môjmu strachu, ktorý sa pred deťmi snažím prejavovať ako opatrnosť, aby som z vody nespravila strašiaka aj pre ne, vnímam oveľa kritickejšie aj udalosti, ktorými žijeme v tomto období aj my na Slovensku.

Ani okolie našej obce na tom nie je najlepšie. Informácie o zhoršujúcej sa situácii sú obsahom správ už niekoľko dní.

No dnes ráno, keď požiarnici začali odčerpávať vodu len dva domy od toho nášho, som sa začala báť oveľa intenzívnejšie.

Bývame tu už siedmy rok. Na konci našej malej slepej uličky, dva domy od nás, je futbalový štadión s multifunkčným ihriskom. Za vchodom naň sme pri prvých prechádzkach videli nádrž na záchyt vody pri veľkých zrážkach, stúpaní vody a pod. Ešte nikdy za sedem rokov v ňom voda nestála. Dnes v noci sa vyliala... A už sa vylieva na cestu.

Vstup na futbalový štadión dnes večer...

Nemyslím, že môj strach z vody tak skoro prekonám...

Detské oči

Jakubko

Rebeka

Rebi a Jakub


Úryvok je z básne Detské oči od Františky K. Zuzčákovej zo zbierky Struny lásky