Krok za krokom k Veľkej Noci

Na prahu Veľkonočných sviatkov, prinášam malý sumár nášho snaženia, tvorenia, zdobenia domčeka k Veľkej Noci.

Vonku počasko nič moc, takže nejaké tvorivé aktivitky padli vhod.

Jakubko si spravil zajka, ktorý je skvelým držiakom na maľované vajíčko.

Rebi vyrábala papierový venček s kraslicami, ktorý im už skrášľuje dvere do izbičky.

Dopĺňali sme zeleň okolo seba ako sa len dalo.

Žerucha v škrupinkách, naše stolovanie na Kvetnú nedeľu a zátišie s hyacintami.

Vajíčkové čóro móro:)

Maľovali sme vyfúknuté vajíčka, takže ich bolo treba pridržiavať, aby nám z farby nevyplávavali.

Vodové obtisky z mojej mladosti z nostalgie odložené na pamiatku spravili ešte veľkú parádu:)

Krása záhradná pod snehom...

S nádejou na nový začiatok vám všetkým prajem:

Žeby predsa?

Žeby predsa len konečne prišla jar?

Minimálne tá astronomická už dorazila dnes na obed:)

Po pár dňoch to dnes vonku naozaj tak vyzeralo, dokonca sme s deťmi objavili aj prvé fialky, keď sme sa vracali z kontroly u lekárky. 

Počasie ako na hojdačke. 

Minulý utorok som ešte obdivovala pribúdajúce kvietky pečeňovníka a prvé puky modrého hyacintu a na druhý deň už chumelilo.

Rovnako bujaro postupovali aj Rebekine kiahne. Po pondelňajšom objave prvých dvoch, mala v utorok zopár nových vytvárajúcich sa pľuzgierikov (horný záber), v stredu už kopec pľuzgierov (spodný záber). Výsyp sa ukončil na piaty deň (záber vpravo) a to už mala kiahne úplne všade od pusy, uší, pier, ... Priebežne sa pridali horúčky a nevoľnosti a ja už veru nikomu nebudem tvrdiť, že ááále, veď sú to iba kiahne...

Dnes ma však naša detská lekárka pochválila, lebo okrem Rebi mala vo svojej starostlivosti ešte dve deti s takýmto ťažkým priebehom a takýmto veľkým výsypom a obe tie detičky skončili v nemocnici. A nám sa to podarilo zvládnuť doma. Je super, keď je vám dopriate počuť vetu: "Môžete byť na seba hrdá, mamička" aj inokedy, než pri pôrode, kde sa to všetko vlastne len začína:)

V návale eufórie, že ideme dobrým smerom, s podmazom príjemne hrejúceho slniečka som skúsila mini dekorovanie vonku, nakúkala s objektívom pod lupienky čemerice a trošku zjarnila kuchynské okno.

A radšej nesledovala predpoveď počasia na najbližšie dni...

A zas o krok bližšie

Víkend s chvíľkami super slniečkovými za nami. Aj dnes ešte sem tam posvietilo. Zahrialo. Potešilo. 

A všeličo nové zo zeme vytiahlo.

Príbeh modrej kvetinky z prvej foto: raz ma na jednom blogu oslovil modrý kvietok len tak pohodený na boku popri hlavnom texte. Bez slovíčka komentára mi nedal pokoja. A tak som ňúrala a snorila až kým som nevyňúrala, že je to pečeňovník trojlaločný. A potom zas ňúrala a snorila, až kým mi jedna dobrá duša, s ktorou sa vôbec nepoznám a ktorú som nikdy nevidela a je z úplne iného kúta Slovenska a spája nás len láska k rastlinstvu, poslala krabičku a v krabičke rastlinku. Rastlinku som zasadila, poliala a čakala. Prešiel rok, rastlinka vyhodila zo 3 lístky, ale kvietok ani jeden. Prešiel ďalší rok, bol akurát druhý marcový víkend a ako som sa z púhej samopaše venovala trochu záhonom mojim kvetinkovým, zrazu na mňa žmurkol on. Lístok ani jeden ale zato púčikov hneď niekoľko. Tak teda, vitaj u nás, krásavec:)

O kúsok ďalej pod množstvom listov sa ukrývajú puky čemerice.

Liesku máme ako dedičstvo po manželovej babke. Dlho sa odhodlávala zarodiť, ale teraz sa predvádza už v plnej kráse - samčie kvety -jahňady nahodila už pred zimou a teraz na jej konci aj tie samičie (tie červené hviezdičky). 

Mať vlastnú záhradu je neustále dobrodružstvo z objavovania flóry a fauny:)

Cez víkend sa už cítili jarnejšie aj deti. Jakubkove kiahne aj viróza sú za nami, rovnako ako Rebekina chrípka, čo tak vyskúšať kriedy na chodník?

V nedeľu poobede bola naplánovaná prechádzka, ale dážď nám prekazil plány, tak sme sa vybrali do kina. Pri odchode z neho sme natrafili na ďalšiu zábavu - zrkadlové bludisko s krivými zrkadlami:)

Ráno Rebi po chorobe a jarných prázdninách odišla do školy. Poobede sa vrátila a už jej na krku svietili dva pľuzgieriky - áno, máme kiahne v druhom kole...

V ústrety novým začiatkom

Takto to u nás začalo žiariť cez víkend.

I keď dnes sú kvietky zatvorené a obloha zatiahnutá, už ma nik a nič nezbaví radosti a nádeje z toho, čo prichádza.

A verím, že nielen zima, ale aj choroby od nás už naozaj odchádzajú, lebo takto a podobne to u nás vyzeralo  v priebehu posledného 1,5 mesiaca.

Jakubko dostal v škôlke kiahne, Rebi v škole poriadnu chrípku s horúčkami a takými bolesťami svalov, aké sme ešte nezažili a potom tú virózu od Rebi lapol aj Jakubko...

Užili sme si ...:(

Vonku je to každým dňom nádejnejšie.

Cez víkend bolo krásne slnečno a deti už boli bez horúčok, tak sme si chodili vždy na pár minút kradnúť D-vitamín zo slniečka:)

Murko, ako správny kocúr, sa vyhrieval spolu s deťmi:)

A rosničku, ktorú to na predchádzajúcom zábere tiež lákalo z jamky von, mi priniesli deti ukázať v starej naberačke, ak by som ju náhodou chcela prehliadnuť...:)

Po zime, po všetkých chorobách sa začínam nalaďovať na nové začiatky, nádeje, ... len sa cítim ešte vyčerpaná starostlivosťou o maródov, domácnosť popri tom ...

Možno to bude znieť divne, veď i mne samej to tak pripadá, ale chýba mi niečo, čo bolo zvykom u našich predkov - vynášanie Moreny,  staroslovanský symbol zimy a smrti, aby som to celé mohla prežiť viac bytostne... 

V tom kresťanskom ponímaní mi prichádza na myseľ ono - zobliecť si starého človeka a obliecť si nového...

Snažíme sa aj s deťmi o pôstnu aktivitu, sledujeme si cestu od Popolcovej stredy po veľkonočné sviatky, teda chceli by sme si. Zatiaľ nám to nejde tak, ako sme si mysleli na začiatku. Častokrát nám horúčka či bolesť odviedla myšlienky úplne iným smerom... Snáď už to bude lepšie, plnšie, živšie... :)